Duga

Mal to byť najdokonalejší výdobytok vojenskej techniky, dôkaz o nadradenosti sovietskeho pokroku nad západnou spoločnosťou. Skutočnosť však bola úplne iná. Tento výdobytok sa stal nákladným opatrením neúčinného charakteru. Áno, reč je o Ukrajinskom radarovom systéme Duga – čo v preklade znamená dúha, prezývanom Ruský ďateľ – russian woodpecker.
Rusi síce disponovali protiraketovým štítom, ktorý zabezpečoval dozor poväčšine z územia spriatelených satelitných štátov a taktiež im nechýbali prostriedky konečnej odvety (viď článok o ukrajinskej raketovej základni, ktorý vyjde o týždeň). Celá obrana ale vychádzala naprázdno. Jej účinnosť bola obmedzená najmä skutočnosťou, že zem nie je plochá, ale zakrivená a vtedajšie radary nedokázali vidieť za horizont. Obrana by teoreticky dokázala zabrániť prieniku balistických striel nad Sovietsky zväz, ale len v prípade šťastnej súhry náhod… Dokázali totiž evidovať len narušenie vzdušného priestoru v tesnej blízkosti svojich hraníc a reagovať až pri narušení sovietskeho vzdušného priestoru. Suma sumárum, Rusi mali na reakciu maximálne 6 minút od zistenia strely. Len 6 minút na prípadnú elimináciu strely nesúcej možno aj jadrový smrtonosný náklad. Preto Rusko podporovalo vybudovanie pokročilého systému skorého varovania označovaného skratkou ABM – systému, ktorý by bol schopný dodať informáciu o lete rakiet v momente, keď sa nachádzajú ešte ďaleko pred hranicami sovietskeho zväzu, ideálne ihneď pri štarte rakety na území protivníka. Čiže v momente, keď do dopadu zostáva stále 25 minút.
Prvý pokusný radarový systém s rovnakým menom Duga bol vybudovaný v Mykolajive. Zariadenie poctivo hlásilo každý jeden štart z Kazašského kosmodromu Bajkonur, vzdialeného viac ako 2500 km vzdušnou čiarou. Ďalší systém Duga vyrástol len 60 kilometrov vedľa a jeho oko sa upieralo na Tichomorie. Fungovalo perfektne, zachytilo všetky cvičné odpaly z ponorky v archangeľskej oblasti. Lenže ani tento systém s prvou Dugou nedovidel na americký kontinent. Preto Sovietsky zväz pristúpil k výstavbe Dugy v plnej sile práve pri Černobyľskej elektrárni.
Za cenu 7 miliárd rubľov, mimochodom cca 2 násobok plánovaných nákladov na výstavbu jadrovej elektrárne Vladimíra Iľjiča Lenina, ktorá mala mať až 10 blokov a stáť pár kilometrov vedľa. Systém sledoval najmä Európu s Pacifikom a z vybudovaných radarových komplexov bol najmohutnejší.
Stavebné práce boli zahájené v prísnom utajení v prvej polovici sedemdesiatych rokov. Poloha blízko jadrovej elektrárne nebola náhodná. Príkon radarového komplexu Duga bol až neuveriteľných 10 megawattov, čo bolo cca 10% výkonu súčtu všetkých 4 dostavaných reaktorov. Len vďaka obrovskému výkonu bol komplex schopný sledovať veci aj ďaleko za horizontom. Vývojári sa spoliehali na ionosféru, od ktorej sa vyslané lúče odrážali späť na zemský povrch.
Aby radar zachytil blížiaci sa objekt musel vysielať lúče, ktorých odraz potom zachytával a vyhodnocoval. A práve tieto lúče boli slabinou Dugy. Rádioamatéri po celom svete zažili štvrtého apríla 1976 šok. V krátkovlnnom pásme 10 hertzov sa z ničoho nič začala ozývať extrémne silná stanica, ktorá vysielala rýchle pravidelné klopanie pripomínajúce klopanie ďatla na strom – odtiaľ americký názov Ruský ďateľ. Klopanie ale úplne prehlušilo prijímaný signál. Tak nečakane ako sa ťukanie objavilo, aj pominulo. Nepravidelnosť vysielania a nezrozumiteľnosť kódu sa stali predmetom rôznych špekulácií.
Čoskoro sa Kapitalistickému nepriateľovi podarilo odhaliť zdroj signálu. Nachádzal sa na Ukrajine, neďaleko riečky Pripjať. A prvá konšpiračná teória znie: Ruší signál jadrové zariadenie? Alebo za ťukanie môže obrovská železná konštrukcia neďaleko v ruských mapách označovaná ako detské rekreačné stredisko? Američania si ho označili ako steel yard – Kolos z oceli. Toto americké označenie bolo celkom pravdivé, ako inak označiť kovovú konštrukciu o rozmeroch 140 metrov na výšku a pol kilometra na dĺžku. Nikto netušil, o čo sa mohlo jednať. Región, kde sa dnes stretávajú Ukrajina, Bielorusko a Rusko nebolo možné len tak preskúmať a išlo o vojensky prísne strážený objekt. Vojensky stráženou zónou, aj keď z iného dôvodu, je aj dnes. V tej dobe netušilo o čo sa jedná ani okolité obyvateľstvo, veď kto by už riskoval problémy pre seba a aj celú rodinu zbytočnými otázkami? V bezprostrednej blízkosti to bolo aj na tú dobu extrémne rozsiahle dátové centrum. Ak sa vám dnes podarí vstúpiť do tej správnej miestnosti, tak môžete na stenách vidieť grafické znázornenie rôznych rakiet aj s ich detailným popisom.
Tím inžinierov sa poriadne zapotil, projekt sledovania všetkých deviatich amerických odpaľovacích zariadení sa prezradil momentom otočenia spúšťacieho spínača a tým boli zároveň vypnutí nielen rádioamatéri po celom svete, ale aj rádiová komunikácia sovietskej armády, rádiové vysielania na komunikáciu civilných aj vojenských pilotov. Projekt v tej dobe ale už zhltol už 14 tisíc ton oceli a celých sedem miliárd rubľov. Chyby sa budú ladiť za pochodu, radar musí fungovať. Riešenie bolo upraviť frekvenciu lúčov. Zabralo to. Ťukanie zmizlo, ale zároveň aj obraz vzdialeného kontinentu. Čo zostalo na monitoroch bola polárna žiara, cez ktorú sa nové lúče nedokázali dostať a preto si Sovietska armáda polárnu žiaru nazvala aj štítom západu.
Konšpiračné teórie americkej strany nemali konca kraja, boli pomerne blízko, aj keď, samozrejme, klepanie bol len vedľajší efekt. Teórie vychádzali z blokovania americkej komunikácie medzi ponorkami (netušili, že ruské ponorky majú presne ten istý problém), až po úplne absurdné teórie, že klepanie má pôsobiť na mozgy na západe a pomocou týchto signálov ich Rusi majú ovládať.
Sovietsky zväz si najal zdvorilého strážnika, ktorý na svoju činnosť vždy upozorňoval hlasným klepaním. Napriek snahe operátorov sa nepodarilo chyby odstrániť a dostať radar bez počuteľného klepania do plnohodnotnej prevádzky. Dokonca ho bolo možné z prevádzky vyradiť komunikačným šumom a po celom svete vznikajú kluby lovcov Ruského ďatľa, ktorí sa snažia radar svojím vysielaním vyradiť z činnosti.
Sovietsky zväz ale nestavil všetko len na jednu kartu, súčasne s projektom Duga beží aj projekt so satelitmi nazývaný US-KS. V rokoch 1975 až 1994 sa na obežnú dráhu dostalo sedem satelitov, ktoré na rozdiel od Dugy, fungovali znamenite. Ďateľ je v prevádzke čím ďalej, tým menej. Naposledy si naň mohli rádioamatéri úspešne zapoľovať v roku 1989, čiže tri roky po Černobyľskej havárií.
Či dala poslednú bodku za fungovaním radaru černobyľská katastrofa alebo jeho nefunkčnosť, sa už nikdy nedozvieme, pretože podľa informácií v dobe katastrofy prebiehali na radare už iba posledné kontroly, ale prevádzkovali ho aj tri roky po katastrofe. Radar nikdy nebol zapnutý na plný výkon do vojenskej pohotovosti.
Zdroje:
Radar Duga-3 byl nejen slepý, ale navíc se prozrazoval ťukaním Idnes
Šest dní do katastrofy: Bylo gigantické Oko Moskvy slepé? Novinky.cz