Pevnosť Jozefov

Predstavte si, že dáte postaviť vojenskú pevnosť a na jej stavbu miniete ročný rozpočet celého Českého kráľovstva. Nepriateľ kvôli, ktorému ste pevnosť stavali, ju obíde, vôbec o ňu bojovať nebude a ešte aj vás porazí. Kto vie aké mal pocity cisár Jozef II., keď sa veci zvrtli v jeho neprospech.Údajne keď bol pozrieť čerstvo dobudovanú pevnosť v Josefove vo východných Čechách, klepkal po jej tehlách a oškrabával z nich červený prach. Niekto sa ho spýtal, prečo to robí. Odpoveď znela: Aby som sa presvedčil, či tá pevnosť nie je zo zlatých tehál, keď už bola taká drahá. Nepostavili ju zo zlata. Stačil kameň a hlinené tehly. Rozpočet na stavbu aj tak však dosiahol 10 551 141 zlatých a 33 a troch štvrtín grajciaru.

Jozef II. v roku 1780, ako spoluvládca Rakúskeho cisárstva (vladárkou s väčšou rozhodovacou právomocou bola jeho matka cisárovná Mária Terézia), položil základný kameň budúcej pevnosti Ples. Meno Josefov dostala až po smrti cisára. Autorom projektu tejto impozantnej barokovej pevnosti bol francúzsky inžinier Querlonde du Hamel.  Materiál na stavbu museli dodávať zo širokého okolia. Ale tehly sa pálili neďaleko Jaromeře (v časti, ktorej sa dnes hovorí Na Cihelnách), čo vyvolalo efekt veľmi podobný „londýnskej hmle“ spôsobenej prílišným spaľovaním uhlia. V čase najintenzívnejšej výroby atypických tehál (jedna vážila až 9,5 kg) sa ťažký čierny dym z tehliarských pecí ostal držať pri zemi. Slnko cez clonu len veľmi slabo presvitalo a napriek tomu produkcia len tak-tak stačila stavebnému tempu.

Stavba prebiehala za veľmi prísnych bezpečnostných opatrení. Jednou z podmienok prijatia na stavbu, bola dokonca prísaha mlčanlivosti v kostole Svatého Jiljí. Možno aj preto návštevníkov podzemia pevnosti upozornia, že ak uvidia nejakého ducha, bude to určite tesár Ignác Pabila z Pardubic. U tohto pána v roku 1793 našli veľmi schematické náčrtky pevnosti. Súd ho uznal vinného z velezrady a v decembri toho roku bol popravený obesením. Jeho telo ostalo na výstrahu ostatným visieť na šibenici až do 21. februára 1794. Iná zaujímavá vec sa týka civilných stavieb na ploche pevnosti. Pod pojmom pevnosť si totiž musíme predstaviť celú jednu mestskú štvrť, ktorá vyrástla na ploche dedinky Ples. Už v roku 1782 povolil cisár Jozef stavbu domov pre civilné osoby. Ale tieto museli spĺňať presne určené podmienky. Postavené smeli byť podľa jednotného územného plánu, nesmeli mať viac ako jedno poschodie, ich priečelie smelo byť výhradne hladké (nesmeli mať balkóny, arkiere, výstupky) a podzemné priestory museli odolať delostreleckému bombardovaniu. Obyvateľstvo muselo byť pripravené tak, že v prípade vojenské obliehania vopred dokladovalo zásobu potravín na päť mesiacov obliehania. Pevnosť dokončili v roku 1787. Jej zakladateľ zomrel o tri roky neskôr. V roku 1791, pri príležitosti korunovácie Leopolda za českého kráľa, bola pevnosť povýšená na slobodné kráľovské mesto. O dva roky neskôr nový panovník rozhodol, aby sa pevnosť na slávnu pamiatku svojho stabiteľa, jeho cisárskej a kráľovskej Milosti najmilšieho Pána strýka Cisára a Kráľa Jozefa Druhého“ volal (Kaiserliche und Königliche) Josefstadt (Festung) – cisárské a kráľovské pevnostné mesto Josefov.

Josefov sa svojho nepriateľa nedočkal. V prusko – rakúskej vojne sa boje k pevnosti priblížili. Zdrže zachytávajúce vodu boli spustené, voda zaliala plochu pod pevnosťou, Prusy ju však obišli. Rozhodujúca bitka sa v roku 1866 odohrala neďaleko obce Sadová. Tak sa pevnosť časom zmenila na zajatecký tábor, cvičisko brancov, vojenskú nemocnicu a miesto dočasného pobytu Sovietskych vojsk po roku 1968.

Pre zaujímavosť Josefov je spätý so Slovenskom viac, ako by návštevníka mohlo napadnúť. V prvom rade, v dobách, o ktorých hovoríme, celé územie bolo Rakúskym cisárstvom. Jozef II., syn Márie Terézie, bol bratislavským, ospravedlňujem sa, prešporským rodákom. Podľa obľúbenej historky bol to práve on, koho mala cisárovná na rukách keď predstúpila v Bratislave pred Uhorské stavy, aby požiadala o ich podporu. Rakúšania sa po porážke vo východných Čechách stiahli do Olomouca, odkiaľ chceli pokračovať v ústupe do Viedne. 22. júla 1866 pruské a rakúske vojská na seba narazili v krátkej a krvavej bitke na území dedinky Lamač (dnes mestská časť Bratislavy). Bola to posledná bitka vo vojne, ktorú chceli Rakúšania vyhrať aj vďaka pevnosti Josefov. Nebezpečenstvo hroziace zo strany francúzskeho cisára Napoleona III. primälo pruského ministerského predsedu Otta von Bismarcka, aby 26. júla uzavrel v Mikulove na Morave prímerie s Rakúskom. Prusko tak získalo nadvládu nad Nemeckom a Rakúsko sa prestalo vnímať ako nemecká krajina.

Josefov nie je len pevnosť. Pred pár rokmi poskytol priestor prvému súkromnému vojenskému múzeu v Čechách.  Syn vojaka z povolania, pán Miroslav Frost ho začal budovať už okolo roku 1991. Postupne vystriedalo mnohé priestory v rôznych mestách, až kým sa usídlilo v budove bývalého Stavebného riaditeľstva Josefov. Správnejšie, v časti výstrojného skladu pevnosti Josefov. Stavebné riaditeľstvo tvorí čelnú budovu, múzeu ostal vyhradený zadný trakt prístupný cez uzatvorený dvor. Vchod „strážia“ dva, sem prevezené, betónové ein man bunkre, známe z územia, ktoré okupoval Wehrmacht do roku 1945. Samotná expozícia múzea zaberá dve poschodia. Tematický záber je skutočne impozantný. Začína bitkou Pruských a Rakúskych vojsk v roku 1866 v blízkosti Hradce Králové, pokračuje 1. svetovou vojnou, činnosťou Československých légií, 1. Československou republikou, 2. svetovou vojnou, v rámci , ktorej pripomína činnosť čechoslovákov v R.A.F, v bitke pri Tobruku, vylodenie v Normandii, Pražské povstanie, SNP. Boje na Dukle. Obdobie po 2. svetovej vojne dokumentuje Studenú vojnu aj s jej horúcimi konfliktami v Kórei, vo Vietname, ale aj na našich hraniciach pri útekoch ľudí zo socialistického tábora. Osobitnú kapitolu tvorí pohľad na tábor smrti v Terezíne a na komunistické tábory pre politických odporcov. Priam šokujúco pôsobia dva exponáty: mydlo vyrobené z ľudských kostí v koncentračnom tábore a interiér popravnej siene so slučkou na vešanie a modelom gilotíny. Komunistická totalita ožíva na množstve fotografických portrétov mladých ľudí, mužov a žien, ktorí boli v 50.-tych rokoch 20. storočia na území Československej ľudovej republiky väznení a mnohí popravení. Fotografie lemované listami, ktoré poslali z väzenských ciel tým čo ich čakali. Návštevník môže obdivovať ako sa dá za málo peňazí vybudovať zaujímavá expozícia. Trochu insitne, skoro až detinsky však pôsobia vitríny plné plastikových modelov lietadiel a bojovej techniky od 1. svetovej vojny po súčasnosť. Na samotnej myšlienke nie je nič zlé. Ale kvalita spracovania niektorých modelov je na úrovni klubu modelárov piateho – šiesteho ročníka Základnej školy. A to je zlé. Zhoršené ešte o skutočnosť, že modely nie sú ani zďaleka tematicky, alebo aspoň podľa obdobia, v ktorom fungovali ich predlohy, rozdelené. V časoch kedy sa na modelárskych súťažiach súťažiach prezentujú modely v high – tech kvalite, by sa hoci aj v súkromnom múzeu, takéto exponáty objaviť nemali. Pán Frost o svojom múzeu povedal: Válečné muzeum nebudujeme proto, abychom vláku chválili, ale abychom upozornili, co peněz a úsilí lidstvo věnuje na ničení životů. V tomto mu musí dať každý návštevník za pravdu. Vidieť toto múzeum sa naozaj oplatí.

Pevnosť ako zo zlatých tehiel

Autor článku : Ľuboš Vodička člen oz bunkre

1 2 ►