Wlodarz

Projekt Riese získal najväčšiu prioritu v Tretej ríši. Stavebné plány vypracoval profesor Herbert Rimple z Berlína. Pracovnú silu zabezpečili väzni z celej Európy cez nútenú prácu. Prácu spomalila epidémia týfusu, ktorá vypukla v pracovných táboroch v rokoch 1943-1944, taktiež sa výstavbu zabrzdila vysoká miera korupcie, čiže stavba napredovala len veľmi pomaly.

Aby sa práce rozbehli bola v roku 1944 výstavbou poverená organizácia Todt. Dohľad nad celým dielom prevzal SS Hauptsturmfuhrer Dr. Siegfrid Schmelcher, školený architekt. Správca stavby bol Oberbaurat Meyer. Takto veľký projekt vyžadoval obrovské financie, špecializované zariadenia, stavebný materiál, výbušniny, stavebných odborníkov, baníkov a obyčajných pracovníkov, ktorých dodával koncentračný tábor Gross-Rosen. V oblasti bolo vytvorených najskôr päť, a neskôr na jar 1944 vznikli ďalšie dva pracovné tábory.

Hitler mal veľký záujem o dostavbu svojho sídla, preto tu boli časté kontroly, jedna z nich uvádza, že na výstavbe pracuje 28 tisíc pracovníkov.

Práce v sovích horách trvali až do marca 1945, kedy na územie prvý krát vstúpila Červená armáda, ktorá okamžite začala vyvážať stroje, zariadenia a stavebný materiál do sovietskeho zväzu. Nemci pri odchode zanechali jednu pracovnú skupinu, ktorá mala za úlohu všetky objekty zamaskovať a zablokovať vstupné portály do podzemia. Preto je dnes veľmi ťažké odpovedať na otázku, čo a kde Nemci boli schopný vybudovať. Všetky objekty boli zničené, skryté a zamaskované. Po rokoch práce popredných výskumníkov poznáme sedem objektov projektu Riese: Wlodarz, Osówka, Rzeczka, Jugowice, Soboń Ksiaź, Gotowa.

Celkový objem vyťaženej horniny je viac ako sto tisíc metrov kubických, hrubý výpočet použitého betónu je sedemdesiat tisíc metrov kubických. Jediné čo môžeme povedať s istotou je, že Nemci postavili viac, než teraz vidíme. Niekde v Sovích horách sa dodnes skrývajú maskované objekty, ktoré možno ukrývajú ešte pôvodné vybavenie.

Wlodarz sa rozkladá na severozápade údolia Bystrica. Oficiálny začiatok výstavby sa datuje na jeseň 1943, ale existujú náznaky, že práce začali skôr. Podľa svedkov bol les v okolí Wlodarz oplotený už od roku 1938. Počas vojny sa zakázaná plocha ešte zväčšila. Nepovolený vstup mohol byť potrestaný až najvyšším trestom. Dnes sa sem môžeme pozrieť, do priestoru, ktorý strážila SS s Geheimfeldpolizei. Areál začína cestou z Jugowic, kde narazíme na zrúcaninu kasárni SS a hneď vedľa nich zbytky tábora, ktorý pojal až šesť tisíc väzňov a bol jedným z najväčších v tejto oblasti. Abram Kaiser vo svojej knihe Za drôtmi smrti píše: „Tento tábor v Wolfsberg je veľký. Rovnako ako tie predchádzajúce nachádza sa na kopci ukrytý v lese a odrezaný od sveta. Je tu viac ako šesť tisíc židov, Poliaci, Česi, Gréci, Taliani Nemci a Maďari. Firiem, ktoré využívajú našu otrockú prácu je až tridsaťosem. Väzni pracovali v podzemí, na povrchu, v tábore, proste všade. Boli neustále bití a zastrašovaný. Bol nedostatok jedla.“

Lajos Erdelyi bol pridelený k jednému z táborov v oblasti Gluszyca 02.06.1944. „Pracovali sme 12 hodín denne a to vrátane hodín strávených na toalete, ktorá bola povolená dva krát denne ráno a večer. Naše prídely stravy boli výrazne menšie ako tisíc kalórií denne a úplne v nej chýbali bielkoviny. To aj napriek tomu, že je všeobecne známe, že minimálna denná dávka kalórií potrebných na prežitie je 1500“. Pán Stanislav Suliga po troch mesiacoch v tábore stratil na váhe 30 kg z pôvodnej váhy 68.

Tábor Wlodarz bol evakuovaný v januári 1945. Ostala len skupina chorých väzňov, ktorí mali za úlohu zamaskovať vstup do tunela.

Stavebný materiál bol transportovaný železnicou. Do stanice Olszyńc po štandardnej železnici, odtiaľ sieťou úzkorozchodnej železnice, ktorá premávala vo dne aj v noci.

V roku 1947 redaktor Slowa Polskiego Zbigniew Mosingiewicz napísal niekoľko správ z expedície do oblasti „podzemného mesta“. Na stavbe zostalo desať tisíc 50 kilových vriec cementu, toto dokazuje veľkosť zamýšľanej výstavby a to máme ešte vedomosti, že už odviezli 1500 ton cementu preč.

Opustime stavebné materiály a prejdime sa do stredu komplexu. Cesta, ktorá slúžila nielen pre cestnú dopravu, ale aj pre úzkorozchodnú železnicu nás vedie okolo ďalšej kopy cementu až k podivnému objektu zo železobetónu.

Dnes vieme, že bol hlavnou výrobňou betónu, ktorý bol sústavou potrubí doručovaný do rôznych častí komplexu. Podľa výpovedí väzňov prúdili do komplexu prúdy betónu, ale dnes ho vidíme len málo. Prečo, to musíme ešte zistiť. Komplex ešte nevydal všetky svoje tajomstvá.

Na pravej strane míňame dnes zakrytý výstup z vetracej šachty. Je hlboká asi štyridstaťtri metrov pri priemere päť metrov. Ak by sme pokračovali po cestičke po svahu dole, dostali by sme sa k ďalšej kope cementu. Pár metrov nižšie sa nachádzajú veľké betónové stavby s nakladacími rampami. Pravdepodobne pre vojnovú korisť.

Vráťme sa ale na hlavnú cestu a opäť vidíme po oboch stranách silné základy, ktoré sú aj takmer po šesdesiatých rokoch v dobrom stave. Množstvo násypov, železničných tratí, priekop a príjazdových ciest svedčí o gigantickom rozsahu vykonávaných prác. Poďme ale ďalej, do centra kde si môžeme prezrieť používané stavebné stroje, banské vozíky a iné exponáty.

Pozrime sa konečne dovnútra, vchádza sa štôlňou číslo 4. Vstup je chránený stenami a stropom z betónu. Nad hlavou sú viditeľné pôvodné klenby. Do strážnice sa dostaneme až o 50 metrov. Tu môžeme sledovať ešte viditeľné stopy po razení. „Mali sme obrovské vrtáky a s pomocou vŕtacích kladív sme pod vedením talianskeho strelmajstra vyvŕtali niekoľko dier. Dynamit už umiestnili taliani. Po odstrelení sme skaly nakladali na nákladné autá. Ostatní väzni upravovali kladivami steny a strop.“ Pravá strážnica má vybetónovanú len podlahu, ľavá je dokončená celá. Po niekoľkých desiatkach metrov sa chodník delí na dva. Jeden pokračuje rovno ešte osemdesiat metrov, kde končí, druhý odbočuje doprava o 90 stupňov. Týmto chodníkom prechádzame do útrob komplexu. Cestou míňame ďalšie postranné chodby vrátane štól, ktoré vedú na povrch, až prídeme k zaplavenej časti, kde musíme v prehliadke pokračovať člnom. Na jednom úseku si môžeme všimnúť denné svetlo, ak sa pozrieme hore, uvidíme 40 metrov hlbokú vetraciu šachtu. Pokračujeme ďalej po kryštálovo čistej vode. Na dne vidíme ležiace fošne, skrutky, časti potrubia a iný stavebný materiál. Zrazu vstupujeme do haly, kde sú na mieste slová ako gigantický, monumentálny a pod. Rozmery podzemného priestoru dĺžka 80 metrov, šírka 15 metrov a výška desať metrov sa inak proste nazvať nedajú.

Po vystúpení z lode opäť narazíme na tunel vysoký tri metre. Máme možnosť si pozrieť, ako vyzerá v praxi razenie dvoch štól nad sebou, ktoré sa v budúcnosti majú prepojiť v jeden vysoký priestor. V spodnej časti už vidíme vodu a je len na našej predstavivosti, čo všetko môže ukrývať, akú spleť chodieb.

Nepoznáme cieľ, ktorý bol sledovaný budovaním tohto objektu. Nepovedali nám to ešte ani výskumný pracovníci. Už teraz ale vieme, že sa jedná o jedno z najväčších podzemných miest, do ktorého vedú 4 vstupy a malo byť spojené podzemnou chodbou s podzemným mestom Osówka.  Vieme, že v marci 1945 keď boli pracovné tábory evakuované, zostalo v táboroch po sto, dvesto väzňov, ktorí mali za úlohu zamaskovať stopy a následne boli nemeckou strážou vyhladení. Preto stále hľadáme ďalšie vstupy do podzemia, prebádaváme tie nájdené a snažíme sa zistiť, za akým účelom bol projekt Riese budovaný.

Text na základe informácií z www stránky múzea spracoval Lukáš Vladovič

Expedícia bunkrológov:

1 2 3 ►