Pevnosť Hanička

Zverejnil: Lukáš dňa 2.10.2014 o 21:16
Kategórie: Delostrelecké tvrze, Múzeá

Pevnosť Hanička sa stala súčasťou Československého opevnenia pred druhou svetovou vojnou. Výstavba bola realizovaná v rokoch 1934 až 1938. Mnoho objektov postavených v tomto období slúži ešte dodnes rôznym špecifickým účelom, máloktorý však vojenským. Spolu bolo v rámci Československého opevnenia dokončených päť pevností.
Opevnenie vzniklo ako reakcia na vtedy aktuálnu situáciu v Európe. Musíme si uvedomiť, že vtedajšie rozdelenie krajín bolo mierne odlišné od toho dnešného. Súčasné usporiadanie krajín a ich hranice sú výsledkom rokovaní, ktoré ukončili druhú svetovú vojnu.
Počas výstavby pevnosti Hanička sa projekt vypracovaný na jej výstavbu neustále menil podľa aktuálnych najnovších vyskúmaných zbraní a technológií. Preto úkony výstavby naplánované v roku 1934 museli byť nakoniec roku 1937 urobené úplne inak. Z tohto dôvodu sa o čiastke určenej na výstavbu pevností v objeme 10 miliárd KČS môžeme baviť iba akademicky.
Dnes sa častokrát dočítame, že armádne objekty boli stavané na cudzích pozemkoch. Je to pozostatok z doby 1945, kedy armáda odmietla rešpektovať skutočnosť, že pozemky riadne získala. Nie sú o tom záznamy, pretože z bezpečnostných dôvodov neboli realizované zápisy do pozemkových kníh.
Bolo vystavaných 263 objektov opevnenia. Pevnosť Hanička tvorí šesť povrchových objektov ťažkého opevnenia. Jedná sa o vchodový objekt, dnes prebudovaný na garáž a múzeum, tri pechotné zruby, jedna trojpodlažná výsuvná otočná veža a jeden delostrelecký zrub. Z čiastky určenej na výstavbu objektov činiacej 25 miliónov korún, bolo účtovaných 23 a pol milióna. Raziace práce prebehli ručne banským razením. Do podzemia mohli zostúpiť len robotníci Českej alebo Slovenskej národnosti, robotníci iných národností z dôvodu utajenia mohli pracovať iba na povrchu. Pracovalo sa na šiestich miestach naraz. Vždy pri každom povrchovom objekte sa nachádzala šachta na schodisko a výťah na muníciu.
Hanička ako jediná pevnosť, aj keď je zo všetkých pevností najplytšia, nemá priamy vjazd do podzemia. Pevnosť bola dokončená a odovzdaná do užívania armáde v septembri roku 1938. Obsadenie vojakmi bolo len minimálne s posádkou, ktorá zabezpečovala len základnú údržbu. Pevnosť bola počas okupácie odovzdaná Nemcom, ktorí mali pre ňu zaujímavé, ale nie veľmi prospešné využitie ako testovacie centrum zbraní a betónu. Pevnosti to síce veľmi neprospelo, ale ukázalo sa, že kvalitná Československá práca stála za námahu.
Po vojne pevnosť značne poškodená nemeckými testami už nebola vojensky využívaná, zostala na starosť ženijnému útvaru v Rokytnických horách. V roku 1969 sa pevnosť začala využívať aj ako múzeum. Do roku 1995 objekt využívalo aj Federálne ministerstvo vnútra. Objekt bol za týchto čias využívaný ako kryt Kahan, pričom vnútro bolo prebudované do terajšej podoby. Preto budeme ďalej hovoriť aj o dvojakom využití miestností, avšak fotografie sú len z využitia ako kryt Kahan. V pevnosti vzniklo pracovisko pre tristo ľudí v dobe vojnového nebezpečia. Projekt bol ukončený a kryt opustený z dôvodu nepotrebnosti v roku 1995 a politickej zmeny v štáte.
Poďme ale na samotnú prehliadku. Vchodové mreže – na každej pevnosti boli pred prvými tlakovými dverami mreže, ktoré za mierových čias slúžili na vetranie objektu. Hneď za mrežami sa nachádza vstup pre peších a pre nákladné vozy. Oba vstupy sú cez prepúšťaciu komoru pre prípad zamorenia, vyústené do prekladiska. Na pevnosti Hanička sa ako na jedinej neprekladal materiál a munícia hneď na železničné vozíky, ale do výťahu. Vstup pre nákladné vozidlá bol vybavený dvojicou tlakových dverí. Prvé boli zasúvacie do zeme a pracovali na princípe protizávažia. Druhé, ktoré bohužiaľ na pevnosť neboli osadené, sú posúvacie do boku. Systém fungoval tak, že pri otvorených vonkajších dverách a uzavretých vnútorných vozidlo vošlo do medzi priestoru, kde bol po uzavretí vonkajších dverí odvetraný vzduch a otvorené vnútorné dvere. Povrchové objekty pevnosti Hanička boli označené Rímskou číslicou štyri, čo znamenalo najvyššiu odolnosť, akú v tých časoch poznali. Každá vec na opevnení je presný prefabrikát, ktoré sú len projektantom opevnenia rôzne pospájané medzi sebou. V pevnosti máte vždy nad hlavou 3,5 metra železobetónu a steny sú meter hrubé.
Všetky nadzemné objekty sú pod zemou spojené chodbami razenými v hornine triedy pevnosti šesť. Malo to svoje výhody, aj nevýhody. Hornina bola síce stabilná, ale je nutné odvádzať vodu. V prípade upchania odtokovej štôly by behom niekoľkých týždňov došlo k úplnému zaplaveniu pevnosti. Asi sto metrov od začiatku odvodňovacej štôly sa nachádza núdzový výstup.

Do podzemného prekladiska z výťahu na železnicu viedlo schodisko, ktoré malo 93 schodov. Úzkorozchodnú podzemnú železnicu, ktorá sa nachádza na všetkých pevnostiach na pevnosti Hanička nemáme možnosť vidieť, pretože prešla prestavbou na kryt Kahan. V minulosti bola dokonca dvojkolajná. Pôvodne sa v podzemí nachádzala aj strojovňa výťahu, tento mal pôvodne dve klietky za účelom urýchlenia prepravy munície.
Ako sme už spomínali, pevnosť Hanička je najplytšie založenou pevnosťou v rámci opevnenia Československa, nachádzame sa len 20 až 36 metrov pod povrchom zeme.
Prehliadka pokračovala ďalej cez tri sály, ktoré sa nachádzali na každej pevnosti. Sú to sály takzvanej nečistej technológie. Ako prvá je sála elektrických agregátov,

ktorú obývajú tri exempláre. V druhej sále sa nachádzali nitované nádrže na chladiacu vodu a naftu pre agregáty.
Filtrovňa slúžila na úpravu vzduchu v prípade zamorenia. Vzduch nasávaný vchodovým objektom slúžil len pre podzemie, povrchové objekty disponovali každý zvlášť svojou filtrovňou umiestnenou v spodnom podlaží objektu. Táto filtrovňa bola za čias krytu Kahan prestavaná na zásobáreň nafty a preto tu dnes sídli 34 tisíc litrová nádrž na motorovú naftu.

Tieto zásoby nafty vydržali na mesiac prevádzky všetkých troch agregátov súčasne. Chladenie je riešené pomocou vody z potoka Rokytenka.
Ďalej na našej ceste podzemím stretávame muničné sály, pred ktorými sa v minulosti rozkladalo ďalšie z množstva prekladísk munície. Kapacita skladu je odhadovaná na sto ton strelného materiálu. Požiarna ochrana skladu bola realizovaná v podobe päť kubíkovej nádržky na vodu, v ktorej bola umiestnená bomba s kysličníkom uhličitým, ktorá svojím výbuchom v prípade potreby vytvorila v nádrži pretlak a vodu vytlačila systémom spŕch do skladu, kde zahasila požiar.
Každá pevnosť má svoje stále mínové zariadenie. Jednalo sa o deštrukčné zariadenie, ktoré umožňovalo obrancom v prípade dobitia vchodového objektu tento odstreliť od ostatných častí pevnosti.
Po prestavbe je priestor muničných skladov vybavený nasledovne: Prvá sála je hermetický predel, s očistným okruhom. Čiže až teraz vstupujeme do čistej časti krytu Kahan. Všetky popísané časti do tohto bodu by v prípade kontaminácie vonkajšieho vzduchu bojovými látkami mohli byť kontaminované tiež. Vstup do čistej časti krytu je cez očistný okruh, ktorý zaberá dve tretiny prvej sály.
Prostredná sála je veliteľstvo celého objektu.

Vedie sem telekomunikačné spojenie a možné odtiaľto riadiť celú technológiu krytu. Vzduch pre potreby krytu Kahan bol nasávaný z delostreleckého zrubu, kde sa nachádza kompletná technológia na úpravu vzduchu vrátane kúrenia a klimatizácie. Dnes je v podzemí stabilná celoročná teplota 5,5°C, preto v dobe krytu bolo nevyhnutné vykurovať.
Tretia sála pôvodne slúžila ako sklad munície pre pechotu, dnes v nej sídli nádrž na vodu, ktorá slúži aj ako chladiace médium.
Kasárne tvorilo päť sál. Posádka pevnosti bola 426 mužov, ženy za čias prvej republiky v armáde neslúžili. Kasárne museli obsahovať všetok „komfort“ ktorý posádka potrebovala počas bojovej činnosti. Prvé štyri sály slúžili ako ubytovanie pre posádku a piaty ako jedáleň, kuchyňa a ošetrovňa.
Prechádzame k odbočke pod objekt delostreleckého zrubu, kde na ostatných pevnostiach úzkorozchodná železnica končí, na pevnosti Hanička pokračuje až do čela pevnosti. Výbava pod delostreleckým zrubom je typická pre delostrelecký objekt, bližšie popíšeme pri objekte delostreleckej veže.
Ďalšie na našej ceste podzemím na prehliadku čakali sály pod delovou otočnou výsuvnou vežou, ktorá je na pevnosti Hanička umiestnená atypicky na čele pevnosti. Tak isto, ako delostreleckým zrubom sa tu nachádzali tri sály. Veliteľská sála objektu, ktorá mala spojenie s velením aj delostreleckým objektom nad ňou. Sem prichádzali od okolitých pozorovateľov, ktorých bolo v okolí pevnosti Hanička až 26, koordináty kam majú delá strieľať, alebo opravné dáta, kam strieľať ďalšie strely, ktoré velitelia potom sprostredkovali strelcom nad sebou. V prípade pevnosti Hanička bola táto mašinéria nutná, pretože takmer vždy by sa jednalo o paľbu nepriamu. Terajšie využitie sály je výdajňa konzervovanej stravy. V kryte sa totiž nevarilo.

V druhej sále sa nachádza ošetrovňa.

Objekt trojposchodovej delostreleckej veže je prístupný len z podzemia. Munícia bola do veže prepravovaná muničným výťahom.
Pod objektom delostreleckej veže sa nachádza posledné prekladisko munície, odkiaľ vedú aj dve chodby bod pechotné zruby, kam už úzkorozchodná železnica neviedla.

Po prehliadke sme sa už tešili na výstup do povrchového objektu pechotného zrubu po schodoch a najmä na slnko.

Okolo povrchových objektov sa v minulosti nachádzal pätnásť metrov široký výrub, kde mali svoje miesto protitankové a protipechotné prekážky. Na povrchu každého objektu sa nachádzal takzvaný ventilačný zvon.

Na fotografii ten menší. Bol to jediný zvon, osadzovaný na objekt počas betonáže. Ostatné zvony boli osadzované dodatočne. Tento ventilačný zvon mal byť vybavený aj zariadením zabraňujúcim vhodenie granátu, ktoré však na žiaden objekt nebolo dodané, preto tento zvon vojaci vždy obalili vrstvou ostnatého drôtu. Na pechotné objekty sa osadzovali zvony alebo kupole. Základný rozdiel je v tom, že pokiaľ má pancierový prvok na temeni akýkoľvek otvor, tak sa jedná o zvon. V opačnom prípade je to kupola. Hlavnou ochranou povrchových objektov bola ale samotná otočná výsuvná veža, teda pokiaľ na nadstavbe nezastal tank, ktorý týmto celý objekt dokázal odzbrojiť. Táto veža bola vždy umiestnená tak, aby dokázala ostreľovať kartáčovým strelivom každý z povrchových objektov s výnimkou vstupného objektu.
V budúcnosti je cieľ dostať povrch pevnosti Hanička do stavu z pred vojnových čias, zatiaľ čo podzemie zostane už v podobe krytu Kahan. Na pevnosti Hanička nájdete najviac pôvodných prvkov, osadených v Českej republike. Ostatné pevnosti sa nevyhli vytrhávaniu pancierových prvkov za účelom recyklácie, preto sa tam teraz nachádzajú už iba repliky.