Raketová základňa Pervomajsk

Zverejnil: Lukáš dňa 6.1.2017 o 19:00
Kategórie: Ostatné

Bývalá tajná raketová jadrová základňa neďaleko Pervomajsku na Ukrajine sa stala múzeom, a to vrátane pôvodného vybavenia. Hlboko pod zemským povrchom sa ukrýva betónová pevnosť postavená sovietskymi vojskami, vybavená jadrovými strelami. Je to jediné múzeum na svete, kde je možné si prehliadnuť sovietske jadrové zbrane a dokonca siahnuť na obávané odpaľovacie tlačidlo, ktoré sa síce používalo často, ale našťastie len v cvičnom móde. O tom ale neskôr.
Na základni sa nám zbrojná mašinéria odhalí v plnej krutosti a veľkosti. Dostaneme možnosť prehliadnuť

jadrové raketové strely a hlavice, obrovské vojenské vozidlá

, ktoré svojimi parametrami určite nespĺňajú povolené zákonné limity. Ale prečo by sa pre zbrojenie nespravili výnimky!? Spotreba jedného z týchto kolosov je 200 litrov benzínu na 100 km. Prehliadneme si podzemné komunikačné tunely a dokonca úplné veliteľské stanovisko umiestnené 40 metrov pod zemou, o ktorom nevedela ani väčšina nadzemného personálu. Vstupuje sa doň cez dvojo tlakovo odolných dverí a je prispôsobené na prežitie 45 dní bez otvorenia dverí.

Ale o tom neskôr.
Vráťme sa na povrch, kde si máme možnosť prehliadnuť rôzne vyradené rakety, naozajstné odpaľovacie rampy, ktoré ešte niekoľko rokov dozadu boli v aktívnej službe

. Výstavke rakiet zaslúžene veľkosťou a aj účinnosťou kraľuje postrach Američanov, ktorú si pomenovali SS-18 Satan. Tu nesie označenie R-36 Vojvoda. Stále sa ale jedná o jednu a tú istú strelu, ktorá má na výšku 34 metrov, váži 211 ton a nesie jednu alebo desať menších hlavíc, ktoré je schopná dopraviť do vzdialenosti pätnásť tisíc kilometrov. Je to dodnes najsilnejšia jadrová zbraň akú svet spoznal, neexistuje nič podobné, o čom by sme vedeli. Až som prekvapený, že podľa vzoru pomenovávania ulíc, kedy najväčšia ulica bola Leninova, najväčšia jadrová elektráreň bola Vladimíra Iľjiča Lenina, že označenie nie je RS-36 Vojvoda Lenin. S desiatimi hlavicami, štyridsiatimi klamnými cieľmi má jedna strela asi 500 krát ničivejšiu silu než uránová bomba, ktorá dopadla na Hirošimu. Ku svojmu letu by spotrebovala neuveriteľných 188 ton paliva a let na druhú stranu sveta by jej trval necelých 25 minút.
Keď sa sovietsky zväz v roku 1991 rozpadol, patrilo Ukrajine tretie miesto v tabuľke jadrovo vyzbrojených štátov. S počtom 1900 jadrových hlavíc bol arzenál vyšší než arzenál Británie, Francúzska a Číny dohromady. Ukrajina vlastnila 220 strategických zbraní väčšinou v podobe rakety SS-19 – Ihlový podpätok alebo SS-24 Skalpel. 30.4.2001 bolo ale deaktivované posledné jadrové silo práve na základni neďaleko Pervomajsku 300 kilometrov od Kyjeva.

Poďme k najzaujímavejšej časti prehliadky, veliteľské stanovisko pod zemou. Každá raketová základňa mala jedno a bolo umiestnené namiesto rakety v raketovom sile, ktoré malo ochranu ako bunker a vydržalo by priamy zásah. Druhá vec je, že priamy zásah by automaticky aktivoval raketu vo vnútri sila, a tá by letela na svoj dopredu naprogramovaný cieľ. Ale o odpaľovaní neskôr. Kontajner s veliteľským stanoviskom mal výšku 33 metrov, v priemere 3,3 metra, vážil s celou technológiou 125 ton a z jeho dvanástich poschodí len najnižšie dve boli uspôsobené na život. V ostatných sa nachádzalo technické zázemie. Pretože kontajner bol zapustený v zemi, najnižšie poschodia sa nachádzali 45 metrov pod zemským povrchom.

Na jedenástom poschodí stále slúžili dvaja dôstojníci v šesťhodinových náročných smenách,

o poschodie nižšie bola v dobe pohotovosti trojčlenná záloha. Počítalo sa so všetkým. Posádka mala v kontajneri prostriedky na prežitie 45 dní, kedy by riadili odpaľovanie rakiet. Ak by aj rozkaz k odpáleniu jeden z dôstojníkov odmietol vykonať, stále tu bola na nižšom poschodí záloha, ktorá túto operáciu vykonala namiesto neho. Kontajner je upevnený na pružinách, aby ho nevyradili jadrové otrasy, a taktiež mal ochranu pred priamym zásahom ako rakety. Odpálenie rakiet bolo možné až štyrmi spôsobmi. Okrem klasického odpálenia z veliteľského stanoviska, ktoré popíšem neskôr, bolo možné aj odpálenie na diaľku bez akéhokoľvek zásahu personálu základne zásahom tzv. mŕtvej ruky. V tomto prípade by z raketovej základne neďaleko Kremľa vyštartovali 4 najsilnejšie rakety, ktoré by svojím signálom aktivovali a zobudili všetky rakety umiestnené v silách, a tie by automaticky, bez možnosti personálu zasiahnuť alebo zachrániť sa, štartovali na svoje dopredu naprogramované ciele na opačnom konci zemegule. Druhá možnosť odpálenia bola určená pre prípad napadnutia raketovej základne. V prípade výbuchu na raketovej základni zaznamenaného senzormi musela posádka do trištvrte hodiny zrušiť poplach, inak by celý arzenál základne počítajúci 10 rakiet vyrazil za svojimi cieľmi za oceánom. Taktiež sa jednalo o odpálenie bez zásahu operátorov základne, čiže ak by zásah nikto neprežil, tak odveta by štartovala za 45 minút a za ďalších 25 minút by sa za oceánom odohral krvavý ohňostroj. Ak predpokladáme, že Američania to mali nastavené rovnako, v prípade neodhalenej chyby senzoru by došlo k deštrukcii sveta približne za dve a pol hodiny. V sovietskom zväze všetko muselo mať plán B, takže v prípade zlyhania veliteľského stanoviska bolo možné rakety odpáliť ešte posledným spôsobom, a to zadaním kódov na termináloch pri každom sile, kedy by ale dôstojníkovi realizujúcemu odpal zostávalo len 6 minút na únik z dosahu raketových motorov.
Poďme ale k poslednému a najpravdepodobnejšiemu spôsobu odpálenia rakiet, a to z veliteľského stanoviska pod zemou. Každého v tomto momente napadne predstava besného generála ako niekde v bunkri od zúrivosti trieska po červenom tlačidle veľkom ako stopka na ochranných vypínačoch. Toto je len filmárska predstava o tom ako to mohlo vyzerať. Pre tieto prípady boli Sovieti poistení dvojitým heslovaním. Ani ak by dôstojníkom na mostíku úplne preskočilo a chceli odpáliť rakety, nepoznali kód, ktorý musel prísť z Kremľa. Najprv museli dostať kód, ktorý bol zhodný s kódom na jednom zo sejfov, z ktorého vytiahli dva kľúče. Tie vložili do zámkov na svojich termináloch. Potom dostali odpaľovací kód, ktorý zadali na klávesniciach (každý svoj kód na svojej klávesnici).

Nasledovalo už len spoločné otočenie kľúčom a stlačenie úplne obyčajného klávesnicového šedého tlačidla. Potom by prišlo k otvoreniu silových 120 ton ťažkých poklopov do 80 stupňových uhlov,

ktoré by trvalo 6 sekúnd, do 70 sekúnd od stlačenia tlačidiel by vybrané z desiatich rakiet vyrazili na svoj maximálne dvadsaťpäť minútový let k cieľu. Tento druh odpalu si v rámci simulácie máte možnosť aj odskúšať. Je to dosť zvláštny pocit, keď okolo vás všetko pípa a znejú sirény, vy zadávate kód a spolu s priateľom držíte odpaľovacie tlačidlo a naraz ticho…. Simulácia je na konci a na kontrolnom paneli svietia červené kontrolky prázdnych síl. Veľmi som sa ponáhľal na povrch skontrolovať, či sa poklopy nepohli a stále stoja na svojich miestach. Vo výklade sme sa dozvedeli, že na veliteľskom stanovisku mali šesťhodinové služby, počas ktorých niekedy prebiehali cvičenia, kedy dôstojníci 6 hodín dostávali na obrazovky stále nové a nové cvičné heslá každých 10 sekúnd a ich zadanie vždy potvrdili otočením kľúča a stlačením obávaného tlačidla, toho istého, čo by sa tlačilo pri ostrom odpálení. V rámci vojenských cvičení boli v pláne aj cvičenia ako prežiť v kontajneri 45 dní, ale keďže po troch dňoch sa z kontajnerov vracali namiesto dôstojníkov blázni zrelí do liečebne, od týchto cvičení sa opustilo.
Základňa, v ktorej areáli sa nachádzalo desať samostatných odpaľovacích síl, bola chránená otrasovými senzormi, mikrovlnným radarom a plotom pod napätím 3000 voltov. Vojaci slúžiaci na základni boli všetko dôstojníci z povolania, vojaci základnej služby sa dostali maximálne na prvú bránu ako ostraha.
Zdroje: Novinky.cz – Na Ukrajině udělali muzeum z bývalé tajné vojenské základny
Cestování.idnes.cz Odkud měli létat jaderné rakety na USA. Na základně v Perovmajsku.