Stachelberg

Pevnosť Stachelberg mala byť najväčšia v celom Československom území, žiaľ zostala nedobudovaná. Práce začali roku 1937 a ukončené boli roku 1939. Bojaschopný mal byť objekt v roku 1942. V roku 1938 prišla Mníchovská dohoda, kedy bolo jasné, že celé územie pripadne Nemecku, dostala Česká armáda rozkaz celý objekt zatopiť. Rozkaz bol vykonaný. Celé podzemie bolo zatopené až do roku 1999. Dodnes je vidieť na stenách úroveň zatopenia jednotlivých chodieb.

Pevnosť mala mať dvanásť objektov. Mali byť vystavané dve otočné výsuvné delostrelecké veže z dvojicou húfnic, dva delostrelecké zruby, dve mínometné kopule pod úrovňou terénu prispôsobené pre paľbu v horných uhloch, ďalej štyri pechotné zruby. Jeden z pechotných zrubov je momentálne používaný ako hlavný vstup do celej pevnosti a to z dôvodu, že bol ako jediný povrchový objekt úplne vybetónovaný. Jeho výstavba trvala rekordných osem dní. Zaujímavosťou je, že do pevnosti sa vchádza len núdzovým východom v pôvodnom stave.
Z ostatných povrchových objektov je vystavaná len základová doska ďalšieho zrubu. Vstupný objekt síce vystavaný nebol, ale štôla k nemu prerazená bola. Bola to jediná cesta, ako sa dostať do pevnosti bez nutnosti zostupu po schodisku, čiže nákladné autá mohli vojsť priamo do pevnosti. Nedostali sa ale ďaleko, zopár metrov od začiatku bolo prekladisko materiálu, kde sa materiál prekladal na železničné vozíky z úzkym rozchodom, ktoré boli obsluhované ručne. Po celej pevnosti viedla iba jednokoľajná trať, ktorá mala len niekoľko málo vyhýbnych bodov. V prípade stretu vozíkov na trati bolo nutné ten prázdny vysadiť zo železnice a odniesť bokom. Po prejdení bolo nutné vysadený vozík dať naspäť a pokračovať v jazde. Chodby pod Stachelbergom sú dlhé až 3,5 kilometra. Prístupných pre návštevníkov je len 800 metrov.
Prehliadková trasa vedie hlavnou chodbou, ktorá spája všetky dôležité časti pevnosti. Bola prerazená až do vstupného objektu, kde sa dnes nachádza kameňolom. Tieto časti sú z dôvodu činnosti kameňolomu poškodené a pre verejnosť neprístupné. Prehliadková trasa vedie od miestnosti pod delovou otočnou vežou, cez križovatku s odbočkou pod pechotný zrub, ktorým sa vchádza do pevnosti a chodba k nemu je jediná vybetónovaná, až po kasárenské sály. Z hlavnej chodby odbočujú chodby do jednotlivých povrchových objektov, ktoré sú s pevnosťou spojené schodiskovou šachtou, v ktorej nechýba miesto na muničný výťah. Podzemie bolo takmer celé vylámané, ale len menej ako 10% bolo vybetónované.
Ako prvé na prehliadkovej trase navštívime sklady munície pod výsuvnou otočnou delostreleckou vežou. Veža síce vybudovaná ako väčšina povrchových objektov nebola, boli ale vylámané klasické tri sály, ktoré sa pod každým delostreleckým objektom mali nachádzať. Sú to dva muničné sklady a veliteľské stanovisko, odkiaľ bola riadená činnosť delostreleckého objektu.
V prvej sále máme možnosť vidieť betonárne debnenie. Toto debnenie je ešte pôvodné. Na fotografii je znazornený postup budovacích prác. Po vyrazení chodby bolo postavené debnenie a vybetónovaný oblúk, nie však úplne až po skalu, ale bol tam ponechaný otvor na nasypanie drobného kamenia, ktoré slúžilo ako kamenný vankúš v prípade pohybu skaly, aby tento pohyb nespôsoboval praskliny.
Odvodnenie objektu bolo riešené spádovaním. Najnižší bod celej pevnosti mal byť vstupný objekt. Voda by vytekala zo spomínaného vstupného objektu, čo dnes už z dôvodu závalu nie je možné, preto musí byť voda odčerpávaná čerpadlom.
Pod každým plánovaným objektom sa nachádzala šachta pre schodisko a prípadne aj výťah na muníciu. Tie, kde nebolo začaté budovanie boli neskôr z bezpečnostných dôvodov zasypané. Razenie prebiehalo pomocou pneumatických vŕtačiek fungujúcich na stlačený vzduch. Bol privádzaný hadicou z povrchových objektov, alebo odstrelom, ktorý bol vykonávaný vždy na konci osem hodinovej pracovnej doby.

Na opačnej strane dlhej sprístupnenej chodby, na ktorej si nielen vyšší návštevníci musia dávať pozor na hlavu, sa nachádza päť kasárenských sál v rôznom štádiu vyrazenia. Plán bol štyri metre široké, štyri metre vysoké v hornej časti s klenbou, a šesťdesiat až sedemdesiat metrov dlhé.

Sály boli od seba vzdialené osem metrov a okrem hlavnej chodby mali byť prepojené ešte vedľajšou chodbou.
V týchto priestoroch malo sídlo zabezpečenie posádky a posádka samotná. V prvej sále mali sídliť velitelia, ktorí mali na starosť celú pevnosť, mala tu sídliť aj miestna telefónna ústredňa. Druhá sála slúžila ako ubytovací priestor pre dôstojníkov, ktorí mali byť ubytovaní na trojposchodových posteliach, pričom jedno lôžko pripadlo na troch mužov. Vždy sa striedali po ôsmych hodinách a mali výhodu, že nešli spať do studených postelí.
Ďalšia časť bola určená pre bojovú pohotovosť, tu spali vojaci pripravení na nasadenie v plnej poľnej. Nasledujúce priestory boli sklad proviantu, zdravotné zabezpečenie, nemocnica pre 24 ležiacich s jednou malou operačnou sálou a výdajňa jedla. Práve z dôvodu výdaja jedla bola posledná sála s predposlednou spojená ešte jedným priechodom. V ostatých priechodoch sa nachádzali vždy sociálne zariadenia, a aby vojaci idúci na jedlo nemuseli ísť popri záchodoch, bol vybudovaný v tomto prípade ešte jeden priechod.
Razenie sál prebiehalo nasledovne – po vyrazení hlavnej chodby bol vyrazený otvor do stropu, kde vyrazili ďalšiu hornú chodbu. Po jej dokončení bol strop spodnej chodby prerazený, čím vznikol požadovaný priestor.
Fotogaléria z pevnosti:

Informácie uvedené v článku boli získané z výkladu počas prehliadky pevnosti. Textovú formu a fotografie vyhotovil Lukáš Vladovič.
Výprava bunkrológov