Bunker mal stupeň ochrany 0, čo znamená, že o jeho existencii vedeli okrem maršala Tita a jeho najužších dôverníkov len štyria generáli a vojaci, ktorí ho strážili od jeho dokončenia v roku 1979 až do odtrhnutia Bosny od Juhoslávie v roku 1992. Pre utajenie objektu boli všetky technológie a potrebné veci nakupované po častiach a zmontované až na mieste. Pracovníci, ktorí objekt stavali alebo montovali vybavenie, boli pred dopravením na objekt vození hodinu po horách so zaviazanými očami, aby ani len netušili, kde sa nachádzajú.
Po vstupe do bunkra nás chodba zavedie do komplexu v hĺbke 280 metrov pod zemským povrchom (v najhlbšom mieste) v tvare písmena U. Vnútri sa nachádza viac ako 100 miestností, kancelárií, spální, konferenčných miestností zariadených dobovým nábytkom, vo väčšine sa aktuálne nachádza výstava galérie moderného umenia, ktoré mňa osobne skôr vyrušovalo, než malo upevniť zážitok z múzea (ostatne ako inak pochopiť hromadu šrotu uprostred miestnosti, asi sa to nestretlo s mojím pochopením umenia). Všade sa ale nachádzajú aj portréty Tita v uniforme s vizionárskym výrazom na tvári. V najhlbšej časti bunkra sa nachádza bunker v bunkri – Titové súkromné priestory. Tieto sú ako jediné umiestnené na poschodí a konštruované tak, že v prípade dobytia bunkra sa dajú zvlášť uzavrieť a môžu fungovať plne oddelene od zvyšku bunkra. Nachádzajú sa tu aj samostatné núdzové východy, ktoré ústia na vrchol hory, kde by pre Tita prišla v prípade potreby helikoptéra, ktorá by ho odviezla na letisko do Sarajeva.
Bunkre s rozlohou 6500 metrov štvorcových postavili v čase studenej vojny, aj dnes by v ňom mohlo žiť a pracovať 350 ľudí bez toho, aby museli 6 mesiacov výsť von. Objekt disponuje vlastnou zásobárňou vody, ktorej veľkosť určuje čas strávený pod zemou na pol roka. Aby nemusela byť tak veľká, tak v objekte bola aj vlastná studňa na úžitkovú vodu. O elektrinu sa v prípade výpadku siete postará dvojica dieselagregátov , ku ktorým patria aj 25 tonové nádrže na palivo a jeden záložný menší agregát. Samozrejmosťou je ventilácia vzduchu s trojstupňovým filtrovaním, ktorá je v prevádzke z dôvodu vetrania aj počas mierového využitia.
Po rozpade Juhoslávie a ukončení vojen v roku 1995 sa bunker dostal do vlastníctva bosnianskej armády, ktorá sa snažila niekoho nájsť, kto by bol ochotný sa o bunker starať, aby sa zbavila finančných nákladov na jeho údržbu. Sarajevskí umelci sa v roku 2007 rozhodli premeniť bunker na galériu a ukazovať ho ako múzeum. Väčšina zariadených miestností bola ponechaná v pôvodnom stave, v niektorých boli inštalované prvky galérie, ktorých prevádzka nakoniec bunker zachránila a je možné si ho prezrieť.
Zdroj:
Článok Svet SME Titove bunkre v Bosne zmenia na galériu umenia.
výprava bunkrológov
Leave a Reply